Júl 2017
Strááášne veľa sa toho tento mesiac udialo! Asi najväčšou novinou je, že... no veď sa sami pozrite:
Áno, skutočne sám stojím! Minulý mesiac som ešte nevedel ani poriadne štvornožkovať (a stále mi to moc nejde), a o mesiac sa dokážem sám postaviť. No nie je to úžasné? Ocino má dokonca teóriu - vraj mi úžasne pomohlo jedno kúpanie v bazéne, chytil som v ňom správny balans:
Pravdou je, že mi veľmi prospela zmena prostredia. Najskôr sme šli na pár dní do Púchova, tam som sa konečne dostal na kolienka a takto sa pohupoval pri sledovaní mojich obľúbených pesničiek:
Keďže však ocinko musel na týždeň odcestovať na konferenciu, išli sme s maminkou na ten čas ku starkým do Žiaru. A tentoraz sme so sebou zobrali aj moju obľúbenú stoličku na kŕmenie, takže s papaním to už bolo lepšie. Dokonca som za jeden týžden pribral celých 200 gramov! Starká ma totiž neustále chválila keď som všetko zjedol a ja som jej chcel jednostaj robiť radosť. Proste sme boli zohratý tím :)
Moja schopnosť udržať sa na kolienkach sa každým dňom zlepšovala...
...a zlepšovala...
...a bol som z toho neskutočne šťastný...
...a veselý...
...a maminka spolu so mnou...
...až som po všetkých tých pohybových cvičeniach zaspal :)
Po úspešnom rozbehu v Žiari sme potom šli na týždeň aj do Púchova a tam to zrazu prišlo. Maminka ma najskôr nachytala, ako sa sám staviam na nohy:
A o pár dní som sa už sám liepal aj na posteľ:
Stále však platí to, čo som písal minulý mesiac - stále mám slabý chrbátik aj nôžky, takže síce dokážem stáť, ale potrebujem oporu. Hoci niekedy som z toho taký nadšený, že sa proste pustím a čakám, čo sa bude diať. Neviem presne, či čakám, že budem lietať, ale gravitácia to vždy zariadi tak, že sa ocitnem dole. Našťastie mám pod sebou vždy niečo mäkké a rodičia na mňa stále dávajú pozor.
Zlepšený pohyb mi umožňuje spoznávať nové veci. Napríklad minule som na chodbe zbadal niečo farebné chlpaté... žeby nejaké zvieratko? Opatrne som sa k nemu priplazil a začal tú vec skúmať. Najskôr opatrne, len jemnými dotykmi a neskôr som ju už riadne zdrapil. Rodičia sa náramne bavili, keďže tou vecou bola obyčajná prachovka :) No ale vysvetlite to krpcovi, ako som ja. Ten na všetko musí prísť sám.
Okrem prachovky som bol aj na ďalších objavných cestách. Na jednej prechádzke som stretol asi polovicu rodiny z ocinovej strany. Hlavne ocinov bratranec Tomáško a jeho priateľka sú úplne neskutoční lebo majú doma asi najväčšiu atrakciu v celom Púchove, ak nie na celom Slovensku - obrovského papagája a pravidelne s ním chodia von na prechádzku. Vážne, normálne ho majú na vodítku a on im sedí na pleci. Fakt, nevymýšľam si! A pritom je obrovský, rozpätie krídel ma aspoň jeden meter.
Mali by ste vidieť, aký zástup ľudí sa pri nás vytvoril a veľa z nich sa chcelo s papagájom fotiť. Mimochodom, volá sa Rio a vie aj hovoriť! Leže nevie povedať "i", takže sám seba volá "Reo" :) Mňa však oveľa viac interesoval ich havko, malý čivaviak menom Eby (snáď to píšem správne).
Mali ste ma pri ňom vidieť, išiel som sa zblázniť od radosti :) Mohol som ho hladkať, jemne ťahať za chvost, dokonca mu nevadilo ani keď som ho chytil za ňufák. Takého úprimne šťastného ma snáď rodičia ešte ani nevideli. Rozhodne musíme ísť Tomáška čo najskôr zasa navštíviť!
A ak to takto pôjde ďalej, určite sa čoskoro stanem krotiteľom zvierat v zoo. Boli sme pozrieť v tej bratislavskej a náramne sa mi tam páčilo. Majú tam všelijaké zvery, opice, hady a hlavne šelmy s veľkými drápami a ešte väčšími zubami :)
Aj keď niekedy je toho na mňa trochu veľa a ani biely tiger ma nevyruší zo zaslúženého spánku.
No a to je za júl všetko, teda aspoň čo sa blogu týka. Tak zatiaľ dovidenia...
