Marec 2017

1. marca: Išli sme na kontrolu pre rizikových novorodencov na Antolskú. Ordinovala pani primárka z oddelenia, kde som sa narodil. Celého ma vyšetrila a konštatovala, že je všetko v poriadku. Hmotnosť mám síce stále mimo tabuliek, ale výškovo som vraj v norme (65 centimetrov). A podľa nej je výška v mojom veku dôležitejšia ako hmotnosť, lebo ukazuje, že rastiem.

2. marca: Mojou najobľúbenejšou hračkou sú zvlhčené vreckovky. Na posteli sa s nimi viem hrať a žužlať ich ľubovolne dlho.

5. marca: Keď ma ocino nosí, zbožňujem ho! Je to ten najlepší ocino na svete. Aj keď maminka mu za to nosenie nadáva a hovorím mu, aké ťažké to potom so mnou má, keď je tatino v práci. Ale on si nedá povedať. Za to mu ďakujem, že je taký úžasný aj keď vie, že sa maminka bude hnevať.

7. marca: Mal som ísť na hospitalizáciu do nemocnice na Kramáre. Od 6:40 sme tam čakali ako prví a na rad sme sa dostali až o 8:00. A vtedy nám sestrička oznámila, že kvôli nejakým problémom na ARO nám operáciu presunuli až na 5. apríla. Maminka bola veľmi rozhorčená, lebo nám to nedali ani vedieť a ani sa jej nečudujem. Čo nemajú telefón? Keď nám minule rušili vyšetrenie kvôli výmene okien, to volali hneď. A keď presúvajú operáciu, to nezavolajú? Divné...

10. marca: S maminkou sa hrávame na schovávačku, ale moc ma to nebaví. Ešte tej hre naplno nechápem. Mám lepšiu zábavku: keď uvidím maminkin mobil, viem sa aj potrhať, aby som ho dostal.

11. marca: Veľa svojho času trávim na zemi. Buď na hracej deke alebo na koberci sa len tak hrám s hračkami. Samozrejme, že všetko si strkám do úst, veď v mojom veku je to jeden z najdôležitejších zmyslov.

13. marca: Maminka sa rozhodla si dokončiť niektoré predmety v škole, preto si na ne robí doma prípravu. A ja keď vidím jej notebook, takto sa idem potrhať, aby som sa k nemu dostal:

14. marca: Keď je už toho na mňa veľa, takto na maminke zaspím. U nej sa tak dobre zaspáva a keď ma náhodou položí, hneď som rozrušený a musí ma ešte pohladkať, aby som mohol sladko spinkať.

17. marca: Niekedy maminka som nou zaspinká aj v posteli. To úplne milujem! Je mi pri nej táááák dobre. A ešte lepšie mi je, keď je s nami aj ocino. S ním si tiež rozumiem, čo sa týka spánku. Niekedy ma stráži na gauči tak zodpovedne, že zaspí vedľa mňa :)

21. marca: Už som sa naučil pracovať s notebookom. Samozrejme, maminka musí na mňa dohliadať, lebo už som jej stihol nejaké veci vymazať. No nie som ja šikovný? Po ockovi!!!

22. marca: Každú stredu chodíme k ockovi do práce, maminka tam totiž chodí na cvičenia z jednoho predmetu. Takto sa s maminkou v ocinovej robote fotíme, aby sme sa mu stále pripomínali, ako ho zbožňujeme.

26. marec: Na víkend sme šli pozrieť babku a dedka do Púchova. No to vám poviem, to je úplne najlepšie, keď môžeme chodiť po návštevách. V ockovej posteli mi maminka urobila z perín a vankúšov takú ohrádku, kde som sa mohol hrať a blbnúť koľko som len chcel. Aspoň si rodičia oddýchli a na moje šibalstvá dohliadali babka s dedkom.

27. marca: Najnovšie sa kúpem iba vo vani. Moja vanička je mi už malá, tak využívame modré kúpacie kresielko, ktoré priniesol ešte Ježiško. Vo vani mám tiež kopec hračiek, ktoré môžem neustále obhrýzať. Milujem, keď som vo vode!

28. marca: Keďže sa mi podarilo s maminkiného mobilu vymazať nejaké veci, pre istotu mi na hranie dala jej starý telefón. Ten keď pokazím, aspoň nebude tak plakať. Lenže ja nechcem starý, ja chce vidieť, čo na novom píše môjmu ockovi!

Poobede sme boli na prechádzke s Jankou, ktorá má dvojičky Emku a Oliverka. Zoznámili sme sa s nimi ešte počas môjho pobytu na Antolskej. Vonku bolo nádherne, teplúčko, obišli sme dookola celý Drždiak. A naviac som bol náramný fešák, takto krásne ma maminka vyobliekala:

29. marca: Maminka odniekadiaľ vyhrabala hracie nádobky, z ktorých sa dá postavať veža. Náramne ma baví, keď ju mamina postaví a ja ju zhodím :) A potom si môžem každú jednu kocku preštudovať pekne zblízka:

V hraní potom pokračujem na hracej deke, tam mám obľúbenú červenú kravičku. Počas toho sa snažím maminke niečo hovoriť, ale ona mi vôbec nerozumie. Ale po smiechu niekedy prichádza plač - len pár minút po tomto videu som sa pogrckal.

A aby sradny nebolo málo, maminka mi na čelo nalepila nálepku z banána. Je to totiž moje najobľúbenejšie jedlo. No nie som s ňou šmrncovný? :)

30. marca: Keďže už viem lepšie loziť, maminka mi musí na koberci dať vankúšiky, aby som nešiel z koberca na podlahu a nevyklopkával dole susede :)

1. apríla: Kuknite sa, ako s maminkou cvičím a akú zábavu z toho mám. Nevedel som jednoducho zastaviť smiech. Neviem, či je to tým dátumom alebo tým, že jej to asi nepomôže.

Uvidíme sa znova 5. apríla a prinesiem vám novinky z nemocnice...