11.4.2017

Doobeda ma previezli nazad na chirurgické lôžkové oddelenie. Tam ma už čakala moja skvelá maminka, ktorá akoby to tušila - priniesla si so sebou najnutnejšie veci. Konečne som zasa pri nej! Stále mi síce do tela a z neho vedú všelijaké hadičky a trubičky, ale spolu nám bude isto fajn. Len som ešte viac ubolený ako na ARO, keďže mi vysadili morfium. Takže si poplačkávam, roním veľké slzičky a nechávam sa hladkať po hlávke.

Poobede nás bol pozrieť ocino. Tesne predtým som sa však táááák pogrckal, že mi museli meniť všetko, okrem železného rámu postieľky a matraca. Proste som ešte stále zoslabnutý a nedokážem tak rýchlo prijímať potravu, hoci mi dávajú oba čajík. Ale snáď sa to postupne zlepší. A keď sú pri mne obaja rodičia súčasne, zmohnem sa dokonca aj na letmý úsmev. Časom ich isto pribudne viac.